Spartan Brno: report pohľadom pretekára

Posledný júnový víkend Spartan už druhýkrát zavítal do Brna, respektíve na Masarykov okruh. Keď bol tento víkend prvýkrát predstavený, vzbudzovalo to najrôznejšie reakcie, niektoré nadšené, niektoré úsmevné, ale pravda bola taká, že to bola úplne nová lokalita, od ktorej sme nikto nemohol presne vedieť, čo máme čakať. Ale čakanie je na konci a Trifecta weekend prifrčal rovnako rýchlo, ako sa po okruhu preháňajú najrôznejšie stroje, tak sa poďme pozrieť, ako to tam vyzeralo.

Ja som sa zúčastnil až nedeľného Beastu, takže sa ku mne dostalo od soboty pomerne dosť historiek a klebet, čo že nás tam bude čakať. Už pri vstupe do areálu okruhu ma objímal zvláštny pocit, akoby som ani nešiel na Spartan. Som zvedavý čoraz viac. Festivalka na prvý pohľad veľmi kompaktná aj s cieľovým a štartovým koridorom. Ďalšia vec, čo ma zaujala sú veľmi lákavo vyzerajúce burgre, na ktoré si môžem teraz tak maximálne nechať zájsť chuť. Ale čo už, banán tiež dobrý.

Ideme na štart. Ešte než vybehneme, je na prvý pohľad jasné, že builderi naplno využili prírodné tribúny a pár výškových metrov sa tu nazbiera ako nič. Vybiehame! A hneď hore, dole, hore, dole… celkom príjemné rozohriatie. Aj keď termín „rozohriatia“ v tomto počasí je trochu zavádzajúci. Už pódiový gangsters avizovali, že závod má 32 prekážok a tá 33. bude slnko. No ja by som skôr povedal, že z pretekov M to urobí preteky L. V mojom prípade skôr XL, pretože mám s letným počasím vzťah asi ako Tom a Jerry.

Úplne nezvyčajne medzi prvými prekážkami je Bucket carry, čiže vedierka a opäť po tribúne. Musíme po vysokých schodoch, čo si my, čo nemáme najdlhšie nohy celkom užívame. Hore už ideme našťastie po normálnych schodoch. Ešte že tak, inak by som ja, alebo vedro dopadol blbo.

Prichádza jeden z originálnych nápadov tohto víkendu – vybehať po tribúnach nápis AROO. Priznám sa, že na konci už som si pripadal trochu ako pošuk, ako som stále behal hore a dole, ale nápad bezchybný, to sa musí nechať! Bezvadný tiež bolo, že po tom, čo som sa pred pretekmi poctivo namazal Strong Powerom, zostali mi mastné ruky, takže na Monkey bar som šiel k zemi hneď na prvej tyči. Ako som dopadol na Beatera asi nemá cenu hovoriť. Takže nabudúce nebyť blbý a poriadne si odmastiť ruky.

Varím sa ako párky pani Pivrncovej a hovorím si, že keby bolo o 10-15 ° C menej, bolo by to pre mňa ideálne. Ale zase je dobré si pripomenúť, že je to sotva pár dní, čo sa cez naše územie prehnali silné búrky, takže buďme radi, že to dopadlo takto. Nakoniec všetci sa nerútia, keď je viac ako 20 ° C, ako ja. Túto moju meteorologickú polemiku preruší až Memory test. Ticho ako v hrobe, všetci si potichu opakujú svoj kód a tak nejako podvedomne čakajú, kedy sa objaví nejaký vtipkár, čo do toho hodí vidly, ako sa obvykle deje.

Bežíme, našťastie väčšinou lesom, kde je tieň a občas príjemný vietor. Ja bežím väčšinou štýlom indiána, čo sa vracia z ťahu – 400 metrov beh a 100 metrov sa z toho dávať dohromady. Takto sme dobehli až k Prýglu. Bohužiaľ do vody nejdeme (vo festivalke som ale počul brabka na strome rozprávať sa niečo o tom, že to nebola vôľa usporiadateľov, takže tí v tom budú nevinne), čo by som teraz bral všetkými desiatimi. No nič, nezostáva, než sa ochladiť pohľadom na vodu (nefunguje to), otočiť to a vyraziť do druhej polovice závodu. Ďalšia v poradí je Invert wall, tá je ale poškodená, takže na ňu nesmieme. Síce by minimálne z polovice svojej dĺžky bola uplatniteľná, ale vzhľadom na bezpečnosť bolo vyradenie určite správne rozhodnutie. Spomenul som si, ako kedysi túto stenu na Dlhých stráňach odfúkol vietor. Chudák prekážka, tiež to nemá jednoduchý.

Nasledoval ďalší dlhý bežecký úsek, občas okorenený nejakou tou prekážkou, ktoré nemá asi zmysel komentovať nejako podrobne. Tá pravá zábava prišla na poslednom úseku, kde bola doslova prekážková smršť. Úplne signifikantné bolo Sandbag carry, čiže vrecúškami s pieskom. A opäť na tribúne. Na okruhu už to poriadne žilo, cez rachot motoriek nebolo počuť ani špačkovanie okolo a že tu sa držkovalo o 106! Obiehame tvar helmy, takže zase hore a dole. To nemôže mať Spartan v znaku niečo jednoduchšie?

Avšak na konci helmy bol bonus - pod ostnatý drôt aj s vrecom. No paráda, čo teraz? Na začiatku trochu chaos, než si každý našiel svoj štýl. A vyzeralo, že každý má ten svoj. Ja som si najskôr skúsil vylomiť nechty na rukách. Nechtov mám ale obmedzený počet, takže zmena stratégie na prevaľovanie vreca + ja v pozícii môjho nenávideného raka. To už bolo lepšie. Keď niekomu chcete „spríjemniť“ niečo, čo naozaj nemá rád (ako ja raky), dajte mu k tomu ešte niečo horšie, aby na to nepríjemné zabudol. Veľmi účinná metóda, ktorú s obľubou sám využívam. Sme na konci! Hurá! Vrece hádžem na rameno s takou radosťou, že ma skoro prevážil a veľmi nechýbalo, aby som bol chrbtom na ostnáči. Tak sa zase upokojíme. Keď som sa potom dozvedel, čí bol toto nápad, nezostávalo mi, než sa od srdca zasmiať. Vôbec ma to neprekvapilo. A ja viem, nemám zač. Nabudúce by ste mohli napríklad…nie, radšej budem držať hubu, alebo to fakt urobíte.

V hlave mi duní ako subwoofer na technoparty, nohy vážia asi pol tony (každá) av tomto stave naozaj veľa prekážky nejdú. Jediné, čo sa opäť podarilo bol oštep. No vida! Vyzerá to, že som sa to po 10 rokoch pretekania konečne naučil. Takže ak toto číta niekto, komu sa to stále nevedie a je z toho frustrovaný, tak sa nevzdávajte! Vydržte ešte pár rokov, ono to príde!

Som v cieli. Sláva! Po 19 kilometroch mierneho varu prišli 4 kilometre prudkého grilovania a cítim, že som tak akurát ... Dokončené, ale ak by som mal byť sám k sebe úprimný, tak by som to okomentoval asi ako v bojových športoch. Od slnka dostal TKO na začiatku tretieho kola. Keď vynechám moju lásku k vysokým teplotám, musím uznať, že to boli veľmi vydarené a originálne preteky. Spomenul som si na slová jedného skoršieho člena vedenia Spartan, ktorý vyhlásil: "Je jednoduché urobiť ťažké preteky, ale je ťažké urobiť preteky zaujímavé.". Tak vážení traťoví architekti a builderi, tieto preteky boli naozaj veľmi zaujímavé! A to hovorím bez akejkoľvek irónie. Veľmi podarená trať!

Tak to by sme mali! Ja idem konečne na ten burger a potom sa kompletne polejt mliekom po opaľovaní a už sa veľmi teším do Brna v budúcom roku – víkend sa stihol avizovať už počas pretekov a určite nebudem sám, komu tá správa urobila veľkú radosť. Teraz máme ale pred sebou pre mnohých z nás vrchol sezóny – Ultra weekend v legendárnych Koutoch. Sám neviem, či sa viac teším, alebo desím. Každopádne - uvidíme sa tam!