V marcovom predjarí sa konal na španielskej Malorke spartanský závodný deň. Na programe dňa bola dopoludnia dištancia SUPER, popoludní potom SPRINT a niekedy po obede si zapretekali tí najmladší v KIDS kategórii. Aké to tam je, aké špecifiká závod poskytuje, čo je inak pre našincov zvyknuté na závody u nás v CEU regióne?

Dlhé povedať hneď úvodom, že najväčší z Baleárskych ostrovov nie je rozhodne novou lokalitou, a pár našich pretekárov už v minulých rokoch ochutnalo ponuku španielskych usporiadateľov. Aj tento rok sa tam vypravila skupina, zhruba okolo dvadsiatky Čechov. Lákadlom bol predovšetkým Super, ktorý bol úvodným závodom španielskej národnej série pre pretekárov age group, a zároveň Gold pretekmi pre elitných pretekárov.

Závod samotný je umiestnený do vojenského priestoru na periférii hlavného mesta ostrova, teda do Palma de Mallorca. Je krásne dostupný po cestnom obchvate, nie je ďaleko od pláže, ani od letiska. Teda pre tých, čo sa necítia dobre v zložitom cestovaní po cudzine, je úplne optimálna. Vojenský priestor poskytuje nielen skvelé zázemie, ale rozľahlú plochu plnú divokej vegetácie a množstvo skál i kopcov. Rovnako boli ale aj upravenejšie cesty, prípadne aj kus po betóne. Všade prítomní vojaci v roliach dobrovoľníkov pri prekážkach, alebo na občerstvovačkách, potom dokresľovali túto atmosféru.

Na Super ukazovala vopred zverejnená trasa pomerne členitý profil (nejakých 600 metrov nastúpiť na cca 11,1 km trate) a skúsenejšiemu oku potom 4 občerstvovacie stanice avizovali, že to nebude úplne ľahké. A tu sa dostávam k prvej novinke. Pokiaľ sa pretekár chcel občerstviť, musel mať so sebou téglik, fľašu alebo camelbag. Tak stálo v propozíciách a tak tomu skutočne bolo. Ekologický trend „už žiadne tégliky“ sa tu prvýkrát uplatnil v praxi na prekážkovom Spartane. Za mňa palec hore.

Kopcovitá trať a počasie ľahko pod mrakom, teplota cca 17 stupňov, prímorský vetrík, klasický morský vzduch a všadeprítomný prach zo zvetrávajúcich usadenín, to sú aspekty, že aspoň niekde si hlt vody nutne musel dať každý.

Prvýkrát, čo zatiaľ viem, boli pre elite a AG kategórie vytýčené len hendikepové okruhy (penalty loops), tak ako hovoria od tohto roku pravidlá. Angličáky zostali vyhradené iba pre open kategórie, opäť v súlade s platnými pravidlami.

Rozpis prekážok, tak ako sme na neho od nás z CEU zvyknutí, sa inde nezverejňuje. Teda ani tu tomu nebolo inak. Pokúsim sa prejsť znovu v myšlienkach trať a pozastaviť sa u prekážok, ktoré boli trošku špecifickejšie, než ich poznáme z domácich tratí.

Hneď úvod, teda vstup do štartového koridoru, bol zaujímavý. Pretekár, aby sa vôbec dostal do koridoru, musel najprv preplížiť nejakých 5 metrov pod ostnatým drôtom, kde ale boli ešte umiestnené klády a balíky slamy. Preplížiť, potom preskočiť už tradičný múrik, a až potom bol štartový koridor.

Prvou trochu odlišnou prekážkou je balance. Kladina tu je asi o štvrť metrov vyššie, avšak je aj širšia. Bežne sa s tým stretávam napospol na západných sériách. Olympus, twister, beater, aj monkey bar v ďalších fázach trate sú identické s našimi. Len posledné dve menované prekážky boli postavené náročnejšie, teda komponenty ďalej od seba a niektoré treba aj o kus vyššie. Opäť prax významnejších závodov. Za zmienku snáď stojí len to, že klasické tyče (napríklad na monkey bare) majú menší priemer ako u nás. Rovnako tak kruhy na multirigu sú tu kovové as menším priemerom materiálu. Pod bender sa umiestňujú balíky slamy, ani nie kvôli bezpečnosti, ale ako stupienok pre lepšiu dostupnosť pretekárom menšieho vzrastu.

Trať pokračovala technickejšími pasážami, a ďalšie prekážky, kde sa zastavím, sú plazení. Tých bolo niekoľko. Spomenula som to úvodné predštartové. Na trati potom bolo ďalšie v rámci log carry (nosenie klády), kedy sa muselo plížiť aj s kládou. Po odložení bremena potom nasledovalo ďalšie plazenie, tentoraz v prašnom a jemnom vápenci krásne do kopčeka!

Séria následných „mokrých“ prekážok (mud roll a dunk wall) nám dali priestor ten prach zo seba umyť. Ďalšie bežecké pasáže, aj prekážky boli viac-menej štandardné a tak, ako ich poznáme od nás. Po jednom z posledných dlhých zbehov bolo ešte jedno plazenie. Síce na rovine, ale veľmi dlhé. A za ním zetkový múr.

Z-wall nám španielsky usporiadateľ postavil tak, že žiadny uhol nebol pravý. Inak ale prevedením sa jedná o prekážku tak, ako sme ju mali ešte pred pár rokmi u nás. Plné steny bez výrezu v oblasti brucha, na každej stene potom široké 4 chyty a 4 stupy.

Ďalší beh a posledné kopce pred festivalkou poskytli krásny výhľad na more a prístav plný jácht. Na kochanie ale nebol čas, lebo pod nohami bolo veľa kameňov a krátka nepozornosť mohla byť veľmi boľavá.

Posledná sekvencia prekážok. Hurdles tu majú skutočne vysoko, trúfnem si povedať, že nejakých 160 cm od zeme určite. Toto od nás opäť nepoznáme. Ďalej už len slip wall vo vodnej nádrži, s tečúcou vodou po doske.

Cieľ dosiahli myslím všetci českí pretekári, na pódiové hodnotenie si tentokrát nesiahol nikto. V elitnej kategórii mužov osamelý Peter Vinický ukoristil miesto hneď za prvou desiatkou, rovnako tak jediná česká elitná žena Petra Kadeřábková nedosiahla vyššie ako na umiestnenie niekde v tretej desiatke borkýň. Konkurencia bola veľká a umiestnenie to nie sú zlá.

V age group potom vezieme niekoľko síce cenných, ale nevďačných zemiakových medailí a niekoľko ďalších miest v top desať, alebo tesne za ňou.

Ďalší naši pretekári sa potom objavili s čiernymi čelenkami open kategórie. Na Super aj na Sprint, kde sa bežalo práve iba v open vlnách. Táto kategória sa ale nevyhlasuje av týchto krajoch nemá povinnosť prekonať prekážku alebo plniť adekvátny hendikep. Ide skôr o funny závod, ktorý si naši užili a rozhodne stojí za odporúčanie si to tam niekedy ísť skúsiť.